Trebišovské futbalové začiatky sú bezpochyby veľmi skromné. Vznik klubu písomne založil Barna Szabó, tajomník TSC v almanachu slovami: “Trebišovský športový klub vznikol v roku 1912. Medzi tzv. maloklubmi bol jedným z najstarších. Jeho prvým predsedom bol Ľudovít Kružinský, úradník Vodného družstva pri Ondave“. Takže chlapci už pred deväťdesiatimi rokmi naháňali futbalovú loptu. Bola to “neobyčajná“ lopta vyrobená z vyradenej maminej pančuchy, vypchatá handrami a zviazaná špagátom. Priťahovala ich však k sebe s rovnakou magickou silou ako súčasná televízna kožená. Futbalového ihriska v meste nebolo. Hralo sa všade, kde bolo len trochu voľného miesta. Z Wágnerovej – Furdovej lúčky a Štefančíkovho pozemku bolo treba často utekať, lebo udupaná tráva dobytku nevoňala. Takto rozprávajú o futbalových začiatkoch v meste veteráni Ján, Juraj a Michal Ďurišinovci, Juraj Furda, Jozef Korpáš, Jozef Oščenda, Július Suchoža, Alexander a František Strakovci, Michal Sabadoš – Trebišovský, Andrej Ščerbík, Viliam Schäffer, Ján Tichý, Alexander Wagner a ďalší.
Vytúženým snom každého z nich bola kožená futbalová lopta. Tým šťastlivcom, ktorý ju prvýkrát podržal v ruke, bol Jožko Oščenda. Poslala mu ju teta z Budapešti. Iste netušila, že tým spôsobí radosť všetkým Jožkovým kamarátom a vstúpi do dejín trebišovského futbalu. Vtedy sa už žiadalo mať aj futbalové ihrisko a stalo sa! V južnej časti mesta bolo jarmočisko, priestor ako stvorený na futbal. Bránky zhotovil kováčsky tovariš Ján Zambory. Pôvodná lopta vydržala krátko, ale mladí nadšenci si s pomocou rodičov – obuvníkov a remenárov – ušili novú. Futbal sa pomaly, ale isto v Trebišove zakoreňoval. O hráčov nebola núdza. Bolo ich toľko, že pri tradičných derby stretnutiach horného konca s dolným bolo možné zostaviť aj štyri jedenástky. Z uličných celkov sa začalo formovať mužstvo a futbalový klub, ktorého prvým predsedom sa stal Ľudovít Kružinský. Prvá svetová vojna zabrzdila sľubný rozvoj športového života v Trebišove. Jarmočisko odpočívalo štyri roky. Po páde monarchie sa však začalo brieždiť na lepšie časy aj v športovom živote.
Od roku 1919 sa kožená lopta stala doménou synkov trebišovských obchodníkov, remeselníkov, učňov, ako aj úradníkov, učiteľov a vojakov. Na rozvoji futbalu sa značnou mierou podieľali i niektorí zamestnanci cukrovaru. Prvú jedenástku neregistrovaného futbalového klubu Törekvés, ktorý vznikol na ustanovujúcej schôdzi v letnom období 1919, tvorili títo hráči: Schäffer, A. Straka, F. Straka, A. Ščerbík, J. Suchoža, A. Wágner, Varga, Juno, Šimkovič, Feigenbaum, a Cehlár. Predsedom klubu bol Jozef Balogh, tajomníkom Dezider Silasi, pokladníkom obchodník Arpád Wintner. Trénerom od roku 1920 František György z Užhorodu, kronikárom Barna a kapitánom mužstva Alexander Straka. Veľký podiel na rozvoji futbalu v tridsiatych rokoch mal vojenský útvar 10. hraničiarského práporu, ktorý sa v roku 1919 nasťahoval do kaštieľa grófa Andrássyho. Vojaci prvýkrát otvorili brány miestneho parku a v sviatočných dňoch tam prilákali vďačné obecenstvo na koncerty, spoločenské hry a futbalové zápasy vojenskej jedenástky. V parku na lúke pred jazierkom otvorili nové futbalové ihrisko ktoré užívali spoločne futbalisti vojenského útvaru a civilného klubu Törekvés, ktorý od roku 1924 vystupoval pod názvom TSC (trebišovský športový klub). V auguste 1924 futbalisti TSC zohrali prvý zápas proti vojenskej jednotke 10.hraničiarskeho práporu. Tento zápas sa stal významným medzníkom vzájomných stretnutí. Futbalovú loptu symbolicky spustil z lietadla poručík Holub a jej dopadom takmer do stredu ihriska sa rozpútal zápas dvoch trebišovských rivalov. Za každým gólom vojenská hudba zahrala rezký pochod. Verejnosť ocenila príspevok vojakov k rozvoju trebišovského športu aj tým, že futbalový klub zvolil za svojho čestného predsedu veliteľa vojenského útvaru majora Berku.
V roku 1926 bolo ihrisko v parku zrušené, pretože vojenský útvar sa roku 1925 presťahoval do novopostavených kasární na severnú perifériu mesta. Strata ihriska v meste spôsobila stagnáciu futbalu. Hráči sa rozišli do rôznych zemplínskych klubov a narušilo sa sľubné napredovanie v úspešnom rozvoji tunajšieho futbalu. Po dvoch rokoch stagnácie nastalo nové oživenie, keď v roku 1928 vojaci otvorili nové ihrisko pri kasárňach. Ihrisko nemalo sociálne zariadenia. Šatňu nahradzovala cukrovarská kantína, ale i stodola občana Jána Baňackého, takže hráči prichádzali na hraciu plochu vzdialenú od šatní okolo 300 m cez železničnú trať. Do roku 1930 trebišovský futbalový klub nebol organizovaný v československej futbalovej asociácií – vo VsFŽ (východoslovenskej futbalovej župe), ale hrával len priateľské stretnutia so susednými dedinskými mužstvami, občas aj s UAC Užhorod, KSC Košice, FAK Michalovce, HAC Humenné, SAC Sečovce a ŠK Vranov.
Prvý zápas registrovaného klubu roku 1931 so susedným SAC Sečovce na jeho pôde skončil nad očakávanie dobre 2:2. V ďalších však ŠK prehral v Humennom 4:1 a vo Vranove 3:1. Veľkolepého konkurenta mal ŠK aj v samotnom Trebišove. Bola to výborne zohratá jedenástka spomínaného 10.hraničiarského práporu so slávnym útočným triom zo Sudet – Sonne, Sponne, Loubal. Vojenská jedenástka nielenže vyhrala v rokoch 1931-1932 vojenský pohár vo futbale, ale v boji o primát v Trebišove porazila ŠK 3:2. Po prvých neúspechoch po registrácií mužstva prišli aj úspešnejšie výsledky. Nastupujúca generácia futbalistov porazila Vranov 2:1 a nekompletné Sečovce 4:3. Už v zápase s maďarskou jedenástkou PTVE Prešov sa výrazne prejavila potreba vytvoriť z roztrieštených futbalových kolektívov v meste kompletný silný celok. Prešovčania ukázali naším futbalistom a priaznivcom ako sa má hrať rýchly a moderný futbal. Rýchlymi a kolmými prihrávkami na nabiehajúcich hráčov ľahko prenikali deravou obranou ŠK a brankár Šalamon musel trikrát kapitulovať. (ŠK – PTVE 3:0). Významným rokom bol rok 1935, kedy futbalisti ŠK vyhrali tretí ročník Zemplínskeho pohára. Trebišovský futbal prežíval v roku 1938 krízu. Jeho stará sláva postupne vyhasínala. Keď v roku 1937 futbalisti ŠK doma neprehrali, tak o rok neskôr boli prehry na vlastnom ihrisku veľmi časté a aj disciplína hráčov značne poklesla. Pokojnú hladinu v meste narušili hitlerovské expanzionistické požiadavky voči našej republike. V týchto pohnutých časoch bol futbalový klub blízko k zániku. Vďaka vytrvalosti a nadšeniu funkcionárov sa rozpadu mužstva podarilo zabrániť. 10.hraničiarský prápor sa v tom čase sťahoval do Holešovíc na Morave, takže jeho sláva v Trebišove zanikla.
V období tzv. slovenského štátu sa v ročníku 1940/1941 znova začali futbalové súťaže. Po neúspechoch mužstva v kvalifikácií o postup do divízie došlo k reorganizácii vo vedení klubu. Za predsedu bol zvolený Ing. Alexej Grajevský, riaditeľ Vodného družstva v Trebišove. Tajomníkom sa stal Michal Košara, podpredsedom Jozef Ferčák. Svojimi organizačnými schopnosťami, zápalom pre futbal a finančnou pomocou pri úprave ihriska vniesli nové nadšenie do pesimisticky naladených hráčov i skupín priaznivcov. V majstrovskej súťaži 1942 – 1943 si Trebišov počínal veľmi dobre. Umiestnil sa hneď za prvým ŠK Vranov, ktorý postúpil do divízie. Už v rokoch vojny priaznivci trebišovského futbalu túžili vybudovať svojmu mužstvu dôstojný stánok. Tí starší radi spomínali na niekdajšiu slávu ihriska v parku. Možno preto padla voľba na park. Do roku 1948, verejnosť nemala do parku prístup. O to väčšia bola radosť priaznivcov futbalu, keď získali povolenie na výstavbu štadióna s podmienkou, že krásne neogotické mauzóleum bude zachované vo vzornom poriadku. Začiatky neboli ľahké. Vďaka takým zapáleným funkcionárom, akým boli v tomto čase Jozef Beránek, Michal Ďurišin, Ján Huzinec, Michal Košara a ďalší dostal Trebišov k práve dovŕšeným oslavám 30. výročia vzniku futbalu ten najkrajší a najcennejší dar – nový športový štadión v prekrásnom prostredí veľkolepého parku. A zároveň sa zrodil nečakaný výsledok. Trebišov sa stal majstrom PŽF a po prvý raz aj účastníkom východnej divízie.
V auguste 1944 prišli trebišovskí futbalisti na prvý divízny zápas do Martina so zmiešanými pocitmi. Väčšina tipujúcich verila vo víťazstvo domácich, ale vyskytli sa aj varovné hlasy o trebišovskom húževnatom mužstve. A futbalisti z južného Zemplína predviedli vrchol svojho futbalového kumštu. Mužstvo podalo jeden zo svojich veľkých výkonov. Nerozhodný výsledok 2:2 bol nesporne úspechom trebišovských futbalistov. V tom čase z Turca, Horehronia a ďalších oblastí prichádzali správy o aktívnej protifašistickej bojovej činnosti partizánov, ktorá koncom augusta 1944 vyvrcholí v celonárodnom Slovenskom národnom povstaní. V nárdnooslobodzovacom boji proti fašizmu pochopili aj športovci, kde, na ktorej strane barikády, je ich miesto. Taký bol aj osud výborného trebišovského pravého krídla Kalinaya, ktorý sa s mužstvom z Martina nevrátil, ale zostal bojovať po boku najlepších synov nášho ľudu v SNP. V boji proti fašizmu neváhal odovzdať to najcennejšie – vlastný život.
Od vojnovej k futbalovej tragédii
Pred jesennou divíznou premiérou ŠK v Kežmarku bola v mužstve optimistická nálada. Skalila ju však najväčšia tragédia v histórii trebišovského futbalu, ktorá sa odohrala 16. Septembra 1945 na Branisku. Z vrchu Braniska sa auto pohlo ďalej smerom na Kežmarok. Po absolvovaní väčšiny serpentín sa blížilo ku Korytnému, keď sa pred nimi objavil konský povoz. Za vozom mal pohonič uviazaného koňa. Blížiace sa auto koňa vyplašilo a preto začal vyskakovať a unikať na obidve strany. Vodič sa chcel koňovi vyhnúť, strhol volant doľava a auto v plnej rýchlosti narazilo na betónové stĺpy, prerazilo zábradlie a padlo z niekoľkometrovej výšky do priekopy. Na ložnej ploche auta boli dva súdy plné benzínu a tie spôsobili najviac škody. V zapätí prechádzala okolo miesta nehody do Levoče výprava futbalistov z Bardejova. Lekár Dr. Radáč poskytol účastníkom nehody prvú pomoc. Šiestich ťažko ranených (Hirko, Bielek, Molčan, Petela, Košč a Švanda) dopravili do nemocnice v Levoči, ostatných do Krompách a Spišskej Soboty. V osudnú nedeľu stálo pred budovou pošty mnoho ľudí. Tentoraz neočakávali výsledok divízneho stretnutia, ale bilanciu strašnej katastrofy. A tá bola veľmi tragická. Vyžiadala si šesť mladých životov, ktorých smrť vytrhla zo spoločnosti v plnom rozkvetí síl a v rozlete neuskutočnených predsavzatí. Na mieste nehody zomreli futbalisti Edo Gulovič, Štefan Barányi, v levočskej nemocnici podľahli zraneniam Petela a Orosz. Výpočet obetí nehody uzavreli Štofián a Brecová, rod. Markovičová. Trebišov sa ponoril do hlbokého smútku. Za rakvami spoluhráčov kráčal iba jeden futbalista ŠK – Krutý, ktorý šťastnou náhodou neutrpel žiadne zranenie.
V ďalších rokoch prešiel trebišovský klub častým premenúvaním jednôt. Najprv ŠK Trebišov neskôr Sokol Tabaková Trebišov, Sokol Potravinár Trebišov až roku 1953 Slavoj Trebišov. Do vytúženej druhej ligy sa Slavoj zaslúžene prebojoval až v roku 1960. Spolu s vedením, trénerom, desiatkami obetavých pracovníkov z rôznych organizácií vybojovali pre mesto druholigovú príslušnosť títo hráči: Begala, Beť, Davala, Dula, Ďurček, Dragula, Gála, Hojdan, Hrinda, Kandráč, Kmetóny, Maďar, Maťaš, Potočník, Reiskup, Sagan, Šľachtič, Šalamon, Tkáčik, Trajčík, Veréb, Wágner. Trebišov nemohol dostať krajší dar k blížiacim sa futbalovým päťdesiatinám. Žiaľ, druhá liga nám patrila iba rok, no v súťažnom ročníku 1961/1962 Slavoj opäť vybojoval druhú ligu v ktorej pobudol do roku 1967. Trénoval ho Jozef Šalamon. Viac pozornosti bolo treba venovať dorastencom, ktorí úspešne bojovali v dorasteneckej lige.
Pre zlepšenie činnosti v tejto oblasti bola vytvorená komisia mládeže, ktorú tvorili: predseda Ing. Milan Skalický, Andrejčík, Baluch, Kontura, Tirpák, Ferčák a ďalší. V roku 1970 dostalo mužstvo nový názov Poľnohospodár Slavoj Trebišov.
Trénermi klubu v sedemdesiatych rokoch boli Ján Mašek , Miroslav Petrášek, Ing. Karel Jozef, Pavol Köver, Andrej Kavka. Zaujímavý bol rok 1971 z pohľadu trebišovských dorastencov, ktorí bojovali o primát Slovenského pohára až do úplného konca. Vo finále porazili dorastencov Spartaka Trnava 2:0. Získanie Slovenského pohára bolo najväčším úspechom dorastencov Slavoja v celej histórii trebišovského futbalu. V roku 1973 sa v Trebišove opäť hrala liga. Strelcami klubu boli v tom čase Žalúdek, Kocúrek, Mariáš, Mulidráň, Cifranič a ďalší. Po ťažkom ročníku však Slavoj nesklamal a udržal sa aj pre nasledujúci rok v lige. Futbalovou lahôdkou pre športovú verejnosť Trebišova medzi termínmi jesenných bojov o ligové body bol priateľský zápas Slavoj Trebišov – Inter Bratislava (I.liga). Medzi hráčmi Interu nechýbali ani Petráš – reprezentant ČSSR a reprezentanti do 23 rokov Luprich, Jurkemik, Barmoš, Bajza a Mráz. Vzájomné meranie sa skončilo víťazstvom Interu 5:2. Káder mužstva v sezóne 1975/1976 tvorlili títo hráči: Čumita, Kandrák, Michalko, Mulidráň, Kočiš, Zedníček, Voroňák, Žaludek, Gojdič, Štepánek, Kiraľvarga, Ševčík, Nagy, Marcin, Juhász, Čiribán, Szucs, Rudolf, Handura, Bodnár, Sabo, Taššo, Zuzčin, Ždij. Súťaž bola veľmi vyrovnaná. Slavoj začal sľubne. (4. miesto po jeseni). Namiesto mobilizácie síl poklesla dôslednosť i aktivita, čo malo negatívny vplyv na výsledky v ďalších zápasoch. Trebišov sa len vďaka jedinému bodu zachránil v SNL. Na druhej strane treba povedať, že tretie Humenné získalo len o jediný bod viac ako Trebišov, čo svedčí o spomínanej vyrovnanosti mužstiev. V nasledujúcom ročníku bol jasný cieľ – udržať sa. Trebišovčanom sa po rozpačitom štarte neľahký cieľ podarilo dosiahnuť. V konečnej tabuľke obsadili 7. miesto. O rok neskôr sa v Trebišove rozlúčili s trénerom Karelom, ktorý odišiel do Kostariky a vedenie druholigistov prevzal Pavol Köver. Mužstvo sa pohybovalo v spodnej časti tabuľky a vďaka postupu VSS Košice medzi československú futbalovú elitu si Trebišov aj naďalej ponechal príslušnosť v SNL. Trebišov sa v SNL udomácnil.
Kormidla sa v roku 1979 uchopil Vojtech Malaga. V roku 1983 ho na rok vymenil Jozef Tarcala, no hneď po roku sa Malaga vrátil a až do roku 1987 v Trebišove trénoval. Ročník 1979/1980 bol úspešný pre celú telovýchovnú jednotu Poľnohospodár Slavoj Trebišov. Po niekoľkoročnom úsilí sa uviedla do užívania nová sociálna budova TJ, čím sa získali priestory pre rehabilitáciu, stravovanie i administratívnu činnosť TJ. Po vybudovaní nového škvarového ihriska sa získalo aj druhé trávnaté ihrisko a areál otvorených ihrísk. V roku 1984 viedol mužstvo Slavoja Poľnohospodár realizačný tím v zložení: Vojtech Malaga – hlavný tréner, Pavol Köver – asistent, Ing. Michal Kalan – vedúci mužstva, MUDr. Rudolf Hrdlík a MUDr. Jaroslav Jutka – lekári, Milan Pavúk – masér. Prípravu mužstva absolvoval tento káder: Anton Jánoš, Miroslav Andrejko, Miroslav Repovský, Štefan Voroňák, Mikuláš Juhás, Zoltán Breuer, Štefan Taššo, Ján Novák, Pavol Kretovič, Andrej Sárik, Andrej Blanár, Róbert Fiľko, Gabriel Gojdič, Ján Zuzčin, Gabriel Nagy, Ďurko, Stanislav Čech, Ladislav Vankovič, Stanislav Izakovič, Peter Furda, Jozef Štúň, Vladimír Rusnák, Miroslav Andrejko, Cyril Migaš, Jaroslav Soták, Sedlák, Varga. V nasledujúcich troch rokoch mužstvo okupovalo stred tabuľky. Trénerom bol Štefan Nadzam. V ročníku 1989/1990 sa stal trénerom Slavoja Poľnohospodár Emil Bezdeda. Bol trénerom I. triedy. Nazbieral skúsenosti v Poprade, Spišskej Novej Vsi, Humennom, Žiline a Lubeníku. Žiaľ, aj nepredvídané zmeny v klube (odchod Džubaru do Tatrana Prešov, Poláčka do Šebastovej, Ďurčeka do Žiliny, zranenie Andreja Blanára i predčasné ukončenie aktívnej činnosti Milana Juhásza) spôsobili, že Slavoj I. SNFL musel opustiť.
V deväťdesiatych rokoch sa pri mužstve vystriedali viacerí tréneri. V prvej sezóne to boli Gojdič (jeseň), Rýchlik (jar). Slavoj sa umiestnil na šiestej priečke. Rýchlik zostal pri mužstve aj v nasledujúcich dvoch sezónach. V sezóne 1991/1992 dokonca Slavoj vyhral II. SNFL z dvojbodovým náskokom pred Rimavskou Sobotou a následne postúpil. K osemdesiatinám trebišovského futbalu bola v rámci areálu TJ Slavoj Poľnohospodár Trebišov odhalená pamätná tabuľa šiestim obetiam tragickej nehody 16. 9. 1945 na Branisku. Výbor TJ Slavoj sa rozhodol takto pripomenúť nehynúcu pamiatku na tých, ktorí obetovali svoje mladé životy pre trebišovský futbal. Tabuľu odhalil účastník tragédie M. Hajduk. Prezident TJ Slavoj Poľnohospodár Trebišov Ing. Ondrej Čižmár poďakoval Mestskému úradu v Trebišove, Matici slovenskej, ako aj TJ za finančné príspevky na realizáciu pamätnej tabule. Osobitné poďakovanie patrilo akademickému sochárovi Richardovi Wágnerovi /autorovi tabule/, zamestnancom Cestných stavieb a Technických služieb za vykonanú prácu.
V roku osemdesiatin trebišovského futbalu (1992) bol najväčšou odmenou funkcionárom, futbalistom i priaznivcom Slavoja postup A-mužstva medzi slovenskú futbalovú elitu. Súčasne s týmto výročím oslavovali vo futbalovom oddiele významné životné jubileum /50 rokov/ dlhoročného funkcionára a organizátora futbalového oddielu SP Trebišov Jána Balucha, ktorý stál viac ako štvrťstoročie pri usmerňovaní futbalového života v Trebišove. Ešte pred začiatkom jesennej časti súťažného ročníka zohrali na štadióne SP Trebišov 7. 6. 1992 finále 32. ročníka Československého pohára medzi Spartou Praha a Tatranom Prešov, ktoré skončilo víťazstvom Sparty 2:1.
Po skončení súťaže mal Slavoj na konte 25 bodov a umiestnil sa na jedenástej priečke. Aj keď mužstvo malo na lepšie umiestnenie, ale „hašterenie“ kto z koho, tréner – hráči – vedenie, ho pripravilo o lepšie miesto v konečnej tabuľke. I odchod trénera Stanislava Rychlíka pred koncom sezóny zohral svoje… . Slavoj mohol byť nakoniec rád, že to s ním takto dopadlo.
O rok neskôr sa kormidla uchopil Mikuláš Komanický, asistoval mu Ján Šandor. Z mužstva odišli Štefan Tóth, Róbert Kočis, Marián Timko. Vadim Kokov. Do prípravy sa zapojilo 30 hráčov, z ktorých viacerí boli preradený z dorastu. Základný káder tvorilo 23 hráčov: Sudimák, Ďurček, Sanislo, Feke, Hartl, Šuchančok, Polikrapov, Kašník, Zamborský, Solotruk, Michalec, Popovič, Siksa, Čizmádia, Srdič, Gibilov, Sárik, Palko, Aľušík, Rusnák, Šoltész, Wikarski, Černega, Kajla. Počas jesennej časti tragicky zahynul pri autonehode hráč Slavoja Štefan Šoltész, ktorý niekoľko rokov patril do základného kádra A-mužstva. Slavoj sa v konečnej tabuľke umiestnil na vynikajúcom 3. mieste za druhými Levicami a prvým Bardejovom. Aj ďalšie dva ročníky trénoval Slavoj Mikuláš Komanický. V prvom obsadil Trebišov deviatu priečku. Na prahu ďalšieho ročníka (stále pod vedením Mikuláša Komanického) bol káder mužstva úzky (17 členov). Až na Sárika nezostal v obrane ani jeden z hráčov, ktorí hrali v jarnej časti uplynulého ročníka. Medzi novicmi v A-mužstve boli Geri, Černej, Hirko. Cieľom trénera bolo umiestnenie do 10.miesta, ktorým by sa Slavoj zachránil, čo sa mu však aj podarilo, no bolo to chabé účinkovanie Slavoja so šťastnou záchranou pred barážou.
V súťažnom ročníku 1996/1997 sa klub pod vedením staronového trénera Vojtecha Malagu skonsolidoval. Tréner začal skúšať troch nováčikov Kajlu, Majoroša a Maličkého a štyroch dorastencov – Čižmára, Voroňáka, Dorovčáka a Štefana. V jarnej sezóne 1997 nastupoval Slavoj s týmto kádrom: Poľacký, Sárik, Bajtoš, Borčík, Geri, Sokol, Jakim, Michalec, Maličký, Tóth, Lesniak, Kuzma, Piatka, Študenc, Hartl, Dorovčák, Jacko, Kajla, Čižmár, Voroňák, Štefan. Slavoj zvládol záver sezóny veľmi úspešne. Udržal sa na 6. mieste a urobil radosť svojím fanúšikom i funkcionárom. V posledných 4 kolách nenašiel Slavoj premožiteľa.
Príjemným prekvapením boli talentovaní dorastenci – Čižmár, Voroňák, Dorovčák, ktorí hrali odvážne a dobre zakončovali. Ďalší ročník (1997/1998) možno označiť aj ako kritický. Vojtech Malaga považoval za prvoradý cieľ záchranu. V konečnom hodnotení skončil Slavoj so 46 bodmi na 12.mieste.
Potom sa trénerom stal Ján Zuzčin. Po odchodoch skúsených hráčov to nemal vôbec jednoduché. K dispozícii mal iba 17 hráčov. Poľacký, Gyimesi, Jakim, Borčík, Andraščík, Černej, Šimko, Maličký, Niang, Tavares, Čižmár, Voroňák, Takáč, Szücs, Vilim, Benčík, Hirko. Zmeny nastali aj vo výkonnom výbore FK Slavoj Trebišov, z ktorého odišli Ing. Dušan Poľacký, Ing. Július Tóth, Anton Václavský a Ján Baluch. Nový výkonný výbor začal pracovať pod vedením prezidenta Ing. Ondreja Čižmára a jeho členmi sa stali: Michal Magnes, Ing. Jozef Kasarda, Hasani Nevzat, Cyril Ferčák, Ing. Imrich Čižmár a manažér Vladimír Kráľovský. Futbalový klub sa opieral hlavne o finančnú pomoc od mesta. Po prehre 3:0 v Michalovciach zostal Slavoj so 16 bodmi na 16.mieste pred Michalovcami a posledným Vranovom. Vydreté víťazstvo 3:2 doma nad Novými Zámkami, spečatené Čižmárovým hetrikom, zvýšilo nádej na záchranu. No v nasledujúcich kolách vyšiel Slavoj bodovo naprázdno (Michalovce bodovali) a nad druhou ligou v Trebišove sa zbiehali búrkové mračná. Ani vysoké víťazstvo 5:1 (góly: Voroňák 3, Čižmár 2) nad Jelšavou nič nezmenilo na tom, že Slavoj Trebišov vypadol z druhej ligy.
V sezóne 1999/2000 sa Slavoj pod vedením trénera Štefana Voroňáka umiestnil v tretej lige na 4 priečke o rok neskôr pod vedením trénera Sudimáka na 8.mieste.
Futbalový klub Slavoj Trebišov vstupoval do sezóny 90. výročia organizovaného futbalu v Trebišove v tomto zložení: Prezident klubu Ing. Ondrej Čižmár, výkonný výbor: Cyril Ferčák, Michal Magnes, Ing. Imrich Čižmár, Ing. Jozef Kasarda, Nevzat Hasani a manažér klubu Vladimír Kráľovský. Realizačný tím: tréner Štefan Voroňák, vedúci mužstva Cyril Ferčák, lekár MUDr. Jozef Anďal, masér: Cyprián Vaľko. Káder mužstva: brankári: Peter Falatovič, Štefan Cverňák, hráči do poľa: Dorovčák, Juhas, Černej, Borčík, Bodnár, Tavares, Rebej, Maličký, Michalec, Jenei, Tekeľ, Čižmár, Sabo, Voroňák, Vajda, Kordiak, Niang, Kornecký, Demjan. V septembri začal hrať po zranení Frajkor, v okóbri sa vrátil z vojenčiny Capko. Slavoj skončil jesennú časť na 13.mieste. Do jarnej časti nastupoval s jediným cieľom zachrániť III.ligu. Nebola to ľahká úloha, pretože v prípade vypadnutia dvoch východoslovenských mužstiev z II.ligy, by po skončení súťaže opustili III.ligu až tri futbalové mužstvá. Slavoj vsadil na zimné sústrednie na Zempl. Šírave, kde staval na dobrej defenzíve. Po jarnej časti III.ligy sa Slavoj s 30 bodmi umistnil na 3.mieste v tabuľke. Doma zvíťazil všetkých 7 zápasov a získal 21 bodov. Zo súperových ihrísk priniesol 9 bodov, čo bol nesporne úspech. Umiestnenie Slavoja v jarnej časti III. Futbalovej ligy bolo úspechom. Bol to zároveň pekný dar futbalistov A-mužstva k 90-tinám trebišovského futbalu.
Zdroj: 90 rokov trebišovského futbalu (1912 – 2002) PhDr. Juraj Žadanský CSc.
Spracoval: Holenda Branislav
